Krása, ktorá nás obklopuje, tu nemusí byť večne: ROZHOVOR s fotografom Matejom Žiakom
Fotografovať divokú prírodu je krásny a náročný koníček. Ak už od detstva nadobudnete k prírode blízky vzťah, ovplyvní to aj váš budúci život. Tak to bolo i v prípade vyštudovaného ekológa a hydrobiológa Mateja Žiaka, ktorý prírodu dokumentuje nádhernými fotografiami.
Matej Žiak je jedným zo štyroch bratov, ktorí majú od detstva blízky vzťah k prírode. Ako sám Matej hovorí, túlal sa v detstve s bratmi po okolitých lesoch, lúkach a mokradiach. Z výletov si často niečo doniesli domov a rodičia ich so žiadnym zvieraťom nevyhodili. Aj to prispelo k tomu, že je dnes profesionálnym ekológom a hydrobiológom. Momentálne pracuje v Múzeu Andreja Kmeťa v Martine ako kurátor entomológ. Pozrieť si tam môžete aj aktuálnu výstavu bratov Žiakovcov Príroda Turca vo fotografii. Matej sa s našou redakciou podelil o svoje fotografické zážitky a skúsenosti.
Zo štyroch sa aktívne fotografii venujete traja bratia. Je pekné, keď máte viacerí členovia rodiny rovnakú záľubu.
Sme štyria bratia, silno spätí s prírodou. Bývali sme v koncovej dedine pod horami, nemali sme televíziu a neboli bežné ani počítače. Väčšinu času sme trávili spolu a najmä vonku. Najprv sme len tak chodili von. Až neskôr sa k nám pridali fotoaparáty, aby sme sa podelili o zážitky. S mladšími bratmi Jánom a Jurajom sme považovali za obohacujúce vytvoriť vlastný web s fotografiami výlučne slovenskej prírody. V logu sú tri mláďatá sovy ako symbol bratskej fotografie divokej prírody.
Obrazovo dokumentovať prírodu je určite náročné. Nikdy nevieš, čo si zmyslí. Čo by správny fotograf nemal zanedbať?
Ľudia si myslia, že fotografovanie prírody je o náhode. Nie že by tu nemala rolu, ale šťastie praje pripraveným. Fotograf by si mal rozmyslieť, čo chce fotiť. Potom by mal naštudovať čo najviac informácii o danom objekte. Často si pred fotením idem pár dní dopredu “omrknúť“ miesto, kde chcem fotiť. Aby som vedel, aké je tam prostredie, možnosť pozadia, z ktorej strany a ako intenzívne svieti slnko. Fotograf by mal ísť na istotu, aj keď príroda je nevyspytateľná a takmer vždy prekvapí. Konkrétny vzhľad už potom nechám na prírode.:)
Samotná fotografia vyžaduje aj náročné polohy a veľkú dávku trpezlivosti. S čím sa počas realizácie stretávaš?
Najťažšie je to s trpezlivosťou, keď sa dlhé hodiny alebo celé výpravy nedarí nič nafotiť. Netreba sa ale nechať znechutiť. Často sa vyskytne niečo, čo moju motiváciu vyšvihne vysoko :) Sú situácie, ktoré podlomia ľudské telo. Treba vstávať za tmy, predierať sa húštinou, bodliakmi, žihľavou. Musíte nepohnute sedieť, kým vás štípu komáre alebo mravce, lebo pri mravenisku máte rozloženú techniku. Často stojím po kolená v blate, ležím v kaluži, najhoršie sú poveternostné podmienky. V zime mi omŕzajú končeky prstov a na jar pri fotení obojživelníkov ma aj v neopréne striasa od studenej vody.
Na čo myslíš, kým počas čakania stlačíš spúšť? Je lepšie úplne vypnútť?
Pre mňa je fotografovanie výborný relax . Nemyslím na nič, len hľadím cez hľadáčik a sústredím sa na to, čo cezeň vidím. Ak by som si so sebou bral na fotenie i svoje nevyriešené veci, unikli by mi podstatné veci a ja by som nestihol zachytiť to, čo mi príroda ukázala.
Ktorá snímka bola najnáročnejšia?
Nijako to nemeriam, no s prípravou asi séria ropúch páriacich sa pod vodnou hladinou. Chystal som sa na to tri roky. Vtedy som pod vodnou hladinou len začínal a musel som zistiť, ako sa vtedy pracuje. Samotné čakanie na správny moment mi trvalo päť dní pri fotografii siluety vážky pestrej pri zapadajúcom Slnku.
Ktoré živočíchy sa fotia ľahko a ktoré najťažšie?
Každý objekt, aby bol odfotený výborne pútavo a esteticky, si vyžaduje svoj čas a energiu. Bežné druhy fotí skoro každý, preto vniesť do toho niečo zaujímavé, je tiež náročné. Na druhej strane, plaché a raritné organizmy sa na fotografii nevidia každý deň, preto môžu postrádať určitú kreativitu a technickú kvalitu, no nie je zas také jednoduché ich zachytiť.
Čo pri fotografovaní prírody prežívaš?
To, čo tam zažívam, mi napĺňa vnútro. Akoby som hľadel cez kľúčovú dierku do krásnej komnaty, a potom ťa zrazu niekto odtiaľ zavolá a ja môžem byť súčasťou toho.
Máš aj nejaké kuriózne situácie?
Napríklad pri fotení ropúch, keď som nehybne plával v apríli so šnorchlom v jednej mokradi, tak dobehol vystrašený pán, mysliac si, že našiel mŕtvolu. Riadne sa vydesil, keď sa tá mŕtvola postavila a ešte mala aj fotoaparát v ruke. Alebo, keď okolo zamaskovaného krytu chodil iný pán, ktorý počul cvakať uzávierku ale nevedel prísť na to, čo robí ten zvuk. Ja som sa mu samozrejme neprezradil, bol som dobre maskovaný.:) Jednu jeseň sme išli s bratmi na jeleniu ruju fotiť jelene. Juraj vábil krásneho 10-toráka, my sme čušali v kríkoch a fotili ho. Jeleň sa nakoniec tak vydráždil na svojom schovanom “sokovi“, že sa rozbehol na nás a len pár metrov pred nami si nás všimol a zdupkal. Mne vtedy nebolo všetko jedno a tiež som bol nachystaný zdupkať.
Máš svoju obľúbenú fotografiu?
Rád pozerám tie fotografie, pri ktorých si viem živo spomenúť na okolnosti a atmosféru vzniku. Keď sa na ňu pozriem, a cítim ten pot v tvári, doškriabané nohy od tŕňov, nespočetné bodnutia od komára a vytúženú pózu fotografovaného objektu. To je moja obľúbená fotografia.
Aký je odkaz tvojich fotografií?
Keď fotím, snažím sa esteticky zachytiť daný moment, výjav či situáciu. Pri prezentácii zas túžim, aby ľudia nazreli do tajov prírody, odhalili ten zlomok krásy, ktorá nás obklopuje a mojou túžbou je, aby si aspoň trochu uvedomili, že nie navždy to musí zostať takto.
Fotografie prírody je dobrodružstvom. Si dobrodruh aj v osobnom živote?
Ja by som povedal, že určite áno, aj keď možno navonok to tak nevypadá. Kedysi som veľa cestoval po Európe stopom. Dnes s deťmi stopom nechodíme, ale idem autom a so stanom do nejakej krajiny a tú celú krížom krážom precestujeme. A mať a vychovávať 4 deti, neposlať ich do školy, ale vzdelávať ich doma a stavať hlineno-slamený dom, to je pre mňa i moju rodinu riadne dobrodružstvo.
