Priekopský kemp pre bezdomovocv: Zostane tu prázdna lúka?
Priekopský kemp pre bezdomovcov zo začiatku nedal mnohým spávať. Viacerí obyvatelia priľahlých ulíc spisovali petíciu a obávali sa svojich nových susedov. Odvtedy ubehlo viac ako desať rokov, objekt sa rozrástol a domov, či dočasné ubytovanie tu našlo vyše tisíc ľudí.
Realizátorom myšlienky Verejného kempu a majiteľ pozemku pod ním je Daniel Diškanec. Začiatky boli zložité. Nie len z hľadiska samotnej realizácie ale aj potrebných povolení. Prvé chatky boli proti pravidlám stavebného zákona. Chatky, postavené načierno Diškanec obhajoval tým, že nejde o stavbu ale dočasné riešenie – domček na betónových kockách. Mesto vtedy poukazovalo aj na neprípustnosť obývania priestoru v ochrannom pásme železničnej trate. Napokon Diškanec dospel k legalizácii a v zdanlivo prehratom snažení kemp vybudoval.
Dnes je v areáli približne desiatka chatiek a dvojpodlažná ubytovňa. V kempe žije takmer 50 ľudí, ktorí sa starajú aj o domáce zvieratá a záhradku. O živote v kempe a úskaliach počas jeho realizácie redakcii porozprával správca kempu Daniel Diškanec.
Podnet k vybudovaniu kempu pre ľudí bez prístrešku videl Daniel Diškanec vo vlastnej sebarealizácii: „Asi kvôli mne osobne. Potreba vlastnej sebarealizácie a toto bol jeden zo spôsobov, ako by sa to dalo. Človek musí niečo robiť. Ak sa orientujeme iba na rodinu a najbližších a neodovzdáme vlastnú energiu aj do väčšieho priestoru, tak sa vyčerpá. Človek nie je tvor rodinný ale spoločenský. Snaží sa ovplyvniť život okolo seba a dávať tomu zmysel.“
Začiatky kempu boli podľa správcu nejasné: „Nevedel som, do akej miery sa to podarí. Dalo by sa vždy aj lepšie, ale je to dobré aj takto. Teraz to už ale nechávam na tých ľuďoch. Nech sa aj sami postarajú. Hlavne, aby sa naučili žiť s malými nákladmi. Stáva sa, že aj ľudia s nízkym príjmom si kupujú značkové veci a majú veľké nároky. Napodobňujú rôzne vzory, ale nemajú na to peniaze. Majú niekedy poprekrúcané hodnoty.“
Ľudia v kempe
O podmienkach bývania v kempe a vzájomných vzťahoch Diškanec hovorí: „Netolerujeme tu alkohol, lebo je tu aj pár alkoholikov. Záujemcovi stačí len prísť, a keď je voľné miesto, zoberieme ho. Poplatky závisia od toho, koľko človek pracuje. Pohybujú sa len v desiatkach eur. Čo sa týka samotných ľudí, aj s tými problémovými sa dá pracovať. Boli tu taktiež bývalí väzni, mentálne zaostalí a pod. Dajú sa istým spôsobom zmanipulovať ako bežná populácia. A v komunite si navzájom pomáhajú. Je to iné ako anonymné ubytovne, kde ľudia iba prespia a odídu. Toto je taká väčšia rodina.“
Podpora
V kempe sa podľa Daniela Diškanca vystriedalo od roku 2002 cez tisíc obyvateľov. Zvyšovanie kapacít neplánuje, nakoľko sú mnohé administratívne postupy vyčerpávajúce a aj v rámci sponzorstva a dotácií zažil nejednu nepríjemnú skúsenosť: „Ľudia za pomoc často niečo chcú, kladú si podmienky. V takom prípade to nie je pomoc ale vydieranie. Získali sme aj finančnú podporu, ktorú bolo treba vyčerpať do určitého termínu. Peniaze sme však reálne dostali neskôr ako sme čakali a nestihli sme tak vyčerpať celú sumu v termíne. Za určitú čiastku som ale dovtedy nakúpil potrebné materiály a rôzne príslušenstvo. No napokon som musel zohnať peniaze, aby som tú sumu vrátil.“
Trvalá stavba áno, chatky už nie
Trvalá stavba v podobe ubytovne síce bola schválená a poskytla tak priestor ďalším ľuďom bez domova. No jej výstavba si pýta svoju daň: „Dvakrát nám predĺžili povolenie pre chatky na päť rokov, ale vždy požadovali projektovú dokumentáciu na trvalú stavbu. Teraz, keď už tá stavba stojí, máme zbúrať chatky. Tí ľudia tu ale žijú, mám ich vyhodiť? Zostane tu prázdna lúka?“
foto: Tatiana Paučinová
