Poďte s nami na cintorín: Čo možno neviete o národnej kultúrnej pamiatke?
O bohatom historickom pozadí mesta Martin vie väčšina obyvateľov. Odohrali sa tu významné udalosti s celonárodnou pôsobnosťou, sídlia tu viaceré významné inštitúcie a pôsobilo tu množstvo slovenských dejateľov. Mesto je oficiálne uznané aj ako centrum národnej kultúry Slovákov. Odhaľme ale viac.
Vymenovať známe kultúrne inštitúcie v našom meste vie asi každý. Ale poznáme viac ako názov a frázovité súvislosti s nimi? Jednou z našich pých je Národný cintorín v Martine. Pýtali sme sa preto popredného slovenského biografistu, genealóga Zdenka Ďurišku, ktorý tejto historickej pamiatke venuje pozornosť aj v samostatnej publikácii.
Vznik
Cintorín, ktorý dnes poznáme ako Národný cintorín v Martine bol v minulosti obyčajným obecným cintorínom. Jeho vznik sa datuje na koniec 18. storočia. Martin sa postupne stával strediskom národného života. Prichádzalo tu preto veľa významných osobností, ktoré tu pôsobili, žili, a preto tu boli aj pochované. Cintorín tak prirodzene nadobúdal na svojom historickom význame.
Svoje pomenovanie cintorín nedostal okamžite úradným aktom. Podnetom k takémuto, zatiaľ neoficiálnemu označeniu, bol pohreb prvého podpredsedu Matice slovenskej Karola Kuzmányho. A tak cintorín naši predkovia od roku 1866 začali vnímať aj v jeho národno-kultúrnej súvislosti. Za národnú kultúrnu pamiatku bol vyhlásený v roku 1967, čo oficiálne potvrdilo jeho status vo vedomí spoločnosti.
Pochovávanie významných osobností
Či pochovávanie známych osobností na tomto cintoríne bolo iba z dôvodu pobytu či života v Martine, na podnet tretích strán alebo na základe akejsi budujúcej sa “prestíže“ tohto miesta, Zdenko Ďuriška vysvetľuje: „Áno, stávalo sa, že niekto zomrel mimo Martina a bol sem prevezený a tu pochovaný. No tí ľudia tu aj žili, alebo mali pochovaných príbuzných. Po vyhlásení cintorína za národnú kultúrnu pamiatku, keď bola jeho správou poverená Matica slovenská, došlo k prevozu ostatkov a pomníkov viacerých významných osobností. Motiváciou však bola najmä záchrana ich hrobov, ktorým na starých cintorínoch hrozil zánik.“
Ako jeden z príkladov uviedol Ďuriška prevoz pozostatkov Martina Kukučína, ktorý zomrel v Chorvátsku. Matica slovenská navrhla po pohrebe jeho vdove prevoz ostatkov do Martina. Podľa Ďurišku to bolo práve odovzdanie pocty jeho dielu a nie úsilie o získanie prestížneho miesta zo strany rodiny.
Čo sa týka samotných hrobových miest, Ďuriška doplnil: „Na správu cintorína sa síce obracali viacerí občania so žiadosťami o pridelenie miesta, no boli motivovaní hlavne skutočnosťou, že nový cintorín sa zapĺňal a udržovaný Národný cintorín predstavoval krajšie a atraktívnejšie miesto posledného odpočinku. Keďže bol uzavretý a v zmysle štatútu určený na pochovanie zomrelých národných dejateľov, boli žiadatelia, temer vždy obyvatelia Martina, nútení dokazovať svoju výnimočnosť. Avšak, nie vždy boli ich dôvody akceptaovateľné. A takáto situácia trvá do súčasnosti."
Foto: ilustračné
Môže vás zaujímať: Za bránami cintorína: Aké zaujímavosti skrýva národná kultúrna pamiatka?
